Žilinský odchovanec Michal Podhorský zažil vzostupy a pády basketbalu vo svojom rodnom meste. Po ročnej odmlke od najvyššej súťaže sa do nej vracia, keď uspel na skúške a stal sa súčasťou tímu VŠEMvs Karlovka Bratislava.
"Šancu si samozrejme cením a je už len na mne ako s ňou naložím," hovorí o svojej možnosti ukázať sa Podhorský. Skúsený krídelník dodáva k tomu, že svoje nové klubové pôsobisko sledoval už počas nováčikovského ročníku v SBL. "Prikláňal som sa k ich filozofii, dať šancu Slovákom. Ukázalo sa, že sa súťaž dá odohrať aj bez legionárov. Samozrejme, som za okorenenie ligy v podobe amerických či balkánskych hráčov, ale všetko má svoje hranice. Ukázali smer slovenskému basketbalu. Som rád, že môžem byť v takom kolektíve, aký má Karlovka. V podstate mi to pripomína začiatky "veľkého basketbalu" v Žiline, tiež sa hralo s čisto slovenským kádrom, vtedy dokonca s domácimi "Šošonmi" až na pár výnimiek," neskrýva spokojnosť rodák zo Žiliny. Väčšinu svojej kariéry bolo meno Michala Podhorského spojené s basketbalom v Žiline, takže prirodzene na túto basketbalovú etapu spomína v dobrom, ale určite najväčším kariérnym úspechom bol zisk bronzu v sezóne 2011/2012. "Ten ročník bol neskutočný. Niekoľko rokov dozadu sme ako mladíci pozerali na Pezinok, Nitru, Prievidzu a teraz sme sa s nimi vedeli rovnať v hernom prejave. Len o vlások nám ušlo finále, s Nitrou sme prehrali 2:3 na zápasy. Bolo to najkrajšie aj najlepšie obdobie v mojej kariére, nielen vďaka medaily, ale aj atmosfére na domácich zápasoch, kde vo švíkoch praskajúca hala spievala chorále, čo nemá na slovenských palubovkách obdobu." Paradoxne, ani medaila nepomohla k tomu, aby v Žiline pokračovala najvyššia súťaž a tak čoskoro zmizol tento celok z extraligovej mapy.
"Všetko pekné raz končí, tu to platilo do bodky...," spomína Podhorský. Ako dodáva, bola to veľká škoda hlavne pre mládež, ktorá dlhodobo patrí na Slovensku medzi špičku vo všetkých kategóriách. Po náhlom konci v rodnom meste sa ďalšie kroky hráča uberali na Hornú Nitru, kde postupne obliekal dres Prievidze i Handlovej. Na obe kariérne zastávky spomína v dobrom a uznáva, že Horná Nitra je mekkou slovenského basketbalu. "Ľudia tu zbožňujú tento šport, keď sa ešte k tomu zapojí do toho vzájomné derby, tak ide o veľkolepé divadlo." Podhorský okúsil 99. a 100. Hornonitrianske derby, pocit víťazstva zažil v oboch tímoch. Priznáva, že jediné čo ho mrzelo, bolo nedohraté finále medzi Prievidzou a Interom. Kvôli školským povinnostiam sa v predošlom ročníku dohodol na opätovnom pôsobení v Žiline, ktorá je momentálne účastníkom prvoligovej súťaže. Aj vďaka dobrej skladbe kádra - bývalí extraligisti Futo, Piták a Biňovský, doplnený mládežníckymi reprezentantmi Rožánkom a Mereššom sa Žilinčania umiestnili na tretej pozícii, len o skóre za Lučencom. "Črtal sa tím na popredné priečky, čo bolo potvrdené celkovým víťazstvom vo východnej časti. Do nadstavby sme vstupovali sebavedomo, Košice však nenechali nič na náhodu a po angažovaní viacerých legionárov nemali konkurenciu. S tretím miestom však vládne spokojnosť," hodnotí uplynulý ročník krídelník Karlovky. Ako sa nakoniec bývalý žilinský odchovanec dostal do Karlovky? "Priateľka pracuje v Bratislave, ja som dokončil štúdium, hrať v Karlovke sa ukazovalo ako najideálnejší scenár. Po rozhovore s vedením sme sa dohodli na skúške v rámci predsezónneho sústredenia, kde sme sa nakoniec aj dohodli na podmienkach." Ambície pred novým ročníkom sú však jasne vytýčené - skončiť aspoň o jeden stupienok vyššie ako pred rokom a vyhnúť sa top trojke v play off.
Foto: Peter Peniaško a Maťa Mackovičová
