S 15. miestom sa vrátila zo Skopje slovenská reprezentácia do 18 rokov. Čo malo vplyv na výsledky, ako zasiahli do diania absencie, aj na to prišla reč v rozhovore s trénerom tohto tímu Danilom Rakočevičom.
Po postupe „U20“ medzi 8 najlepších na B-kategórii majstrovstiev Európy, si mnohí priali, aby minimálne niečo také zopakovalo aj družstvo do 18 rokov. Napokon šanca bola, v stretnutí o účasť vo štvrťfinále však boli nad ich sily Bulhari. „Možno to vyzeralo, že sme neboli ďaleko, ale boli sme dosť ďaleko. Bulharsko nás doslova zničilo v zápase, v ktorom išlo o postup do štvrťfinále. Napokon sa im podarilo postúpiť do A-kategórie, boli o dve triedy lepší. Tento rok sme zaostávali za konkurenciou. Konkurencia je reálne silnejšia, čoraz viac krajín hrá basketbal. Bulhari, Rakúšania, Švajčiari, všetci vyzerali neskutočne, ale pri tom doteraz neboli brané až ako také basketbalové krajiny,“ povedal otvorene kouč Slovenska.
Následne okolnosti a prehry mali za dôsledok to, že jeho tím obsadil konečné 15. miesto. „Ťažko sa hodnotí celkové vystúpenie a umiestnenie. Vždy to môže byť lepšie, ale aj horšie. Zostali za nami reprezentácie, ktoré mali tiež väčšie ambície, napríklad Holandsko a Bosna a Hercegovina. Za seba, ja nemôžem byť spokojný. Pre mňa, 15. miesto v B-kategórii, s tým nemôže byť spokojnosť, aj keď sme v skupine hrali dobre, ale ak hodnotíme len výsledok, tak ten dobrý nebol,“ vyjadril sa Rakočevič.
Ako už bolo spomenuté v rozhovore pred turnajom, tak aj do tohto výberu prehovorili početné absencie. Tie sa počas turnaja ešte znásobili, keď predčasne skončil Lukáš Jendrichovský a Marek Simonides. Neskôr navyše absentovali Martin Chlupis a Martin Pospíšil. „Nás ovplyvnilo to, že už pre zranenie vypadol Ondruš, ktorý mal veľkú basketbalovú a charakterovú kvalitu. Museli sme sa s tým nejako popasovať, keďže polovica tímu nebola v optimálnom fyzickom stave. Myslím si, že sme málo trénovali, pretože sme mali výpadky. Potom prišli problémy pri zostavovaní útoku, rôznymi spôsobmi sme sa snažili, aby to vyzeralo lepšie, ale absencie mali samozrejme vplyv. Po skupinovej fáze išli dvaja hráči domov, dvaja ďalší nehrali a pri veľkej porcii minút u ostatných, už to bolo pre nás dosť náročné ďalej hrať,“ vysvetlil tieto okolnosti reprezentačný tréner.
Aj z tohto dôvodu hrala zápasy o umiestnenia len osmička basketbalistov, čo malo samozrejme vplyv na prehry s Islandom a Ukrajinou. Pozitívom bola aspoň záverečná výhra nad Gruzínskom. „Tí, ktorí boli zdraví, tak chceli v posledných dvoch zápasoch vyhrať. Škoda Islandu, mohli sme ho zdolať bez problémov, keby sme hrali tak, ako v posledných dvoch zápasoch a mohli sme tak hrať o oveľa lepšie umiestnenie. Je obrovský rozdiel hrať o niečo a 'len tak'. Ja viem, že všetci chceli, ale musí to byť oveľa lepšie, aby sa mohlo hovoriť o basketbalovom posune. Pre každého je to skúsenosť. Zdravých hráčov je určite možné pochváliť, niektorí boli na konci svojich síl v poslednom zápase. Treba pochváliť ich snahu, chuť vyhrať a zaslúžili sme si aspoň jedno víťazstvo,“ zamyslel sa Rakočevič.
Dlhoročný mládežnícky a reprezentačný tréner sa na záver vyjadril k tomu, či ho uvidíme aj naďalej v bielo-modrých farbách Slovenska: „Ja mám vždy záujem byť pri reprezentácii. Existuje jeden problém, že to robím ľudsky, s emóciou a profesionálnym prístupom. To musia mať všetci, aby sme mohli byť na rovnakej vlne a reprezentovať tak, ako sa patrí. Ak bude niekto chcieť moje pokračovanie, tak záujem z mojej strany bude. Môžu si niektorí myslieť, čo chcú, ani ma nezaujíma, či si myslia, že som slabý atď. Je však očividné, že v dnešnom športe nie je ľudský prístup vítaný a asi to treba robiť inak. Jediná škoda je, že som inak vychovaný. Piatym rokom som pri reprezentáciách Slovenska, som hrdým členom Interu Bratislava. Športový život nie je absolútne fér, je v ňom veľa nespravodlivosti, ale budem to robiť tak, ako to viem. Mám čisté svedomie, snažím sa vždy robiť maximum pre slovenský basketbal a hráčov. Kto to nevníma, tak nech sa pozrie, kto a koľko hral v extralige, atď. So mnou Slovensko môže rátať, pretože mojim prvým záujmom bolo, aby hráči a basketbal napredoval. Možno je to celé naopak, najskôr sa do popredia dostávajú vlastné záujmy a až potom tímové, ale u mňa to funguje inak.“
Foto: fiba.basketball